Miro Drobnému na Slovensku zakázali film, který pomohl tisícům teenagerů

Autor:

011

Na filmovém festivalu v Zlíně jsme viděli slovenský film Kdo je další? Od - pro nás neznámého - režiséra Miro Drobného. Ve všech třech příbězích se věnoval tématu kyberšikany, zneužívání dětí pedofilními kněžími a zbytečnému riskování životů youtubery v touze za nejlepšími snímky. Tedy témata velice aktuální a ožehavá, o kterých se často raději mlčí, místo aby se o nich naopak veřejně mluvilo a snažily se najít cesty k jejich vyřešení.

Po velice zneklidňujícím fimu následovala debata s panem režisérem a hlavní představitelkou, která se sama stala obětí kyberšikany, která ji přivedla k pokusu o sebevraždu. Diskuze přinesla ještě větší emoce než film, protože pan režisér objasnil, jak byl na Slovensku film negativně přijat, jak se k němu všichni za jeho odvahu postavili zády a jak je díky tomu jeho filmová kariéra u konce. Celý sál to bral jako velkou nespravedlnost a další ukázku toho, v jaké podivné době to dneska žijeme, když tvůrce je za své názory a odvahu perzekuovaný. Připomíná to temná 50. léta. Protože bychom neradi, aby se znovu vrátila, chtěli jsme dát panu režisérovi možnost informovat čtenáře a diváky o pozadí celého filmu, a ti pak mohli film shlédnout a udělat si vlastní úsudek. Děkujeme panu Drobnému za odvahu.

Co Vás přivedlo na nápad natočit film Kdo je další? Zneklidňuje Vás současný životní trend mladých, a tak jste se k tomu chtěl vyjádřit, aniž byste poučoval či moralizoval, ale jen nastavil zrcadlo?

Pred vyše 10 rokmi mal premiéru animovaný seriál OVCE.sk. Venoval som sa v ňom tiež témam ochrany a prevencie pred internetovými ohrozeniami a bol určený pre deti od 0 do 11 rokov. Čo epizóda, to jedno ohrozenie. S úspechom seriálu vznikol aj dopyt po niečom podobnom ale pre staršie deti. Kto je ďalší? je nepriamym pokračovaním OVCE.sk.

107

 

Tvorba pre deti a mládež sa líši tým, že pri najmladších by sa malo nahlas poučovať. Preto každá rozprávka OVCE.sk končí vyslovením posolstva. Aj keď dieťa pozerá seriál bez rodiča, odnáša si z neho „múdrosti“. Od cca 9 roku sa už u detí rozvíjajú schopnosti komplexnejšieho porozumenia filmu. Vtedy sa dá rozprávať príbeh aj bez mentorovania. Pekný príklad je nemecký animovaný film Oliho príbeh. Film cez silné posolstvá, hudbu, emócie a bez zdvihnutého ukazováka rozpráva príbeh zvedavého Oliho. Mladým tínedžerom je aj bez moralizovanie jasné, čo sa chcelo filmom povedať. S divákom nad 12 rokov si môže dovoliť filmár rozprávať ešte otvorenejšie, skoro ako s dospelákom.

Myslíte, že kyberšikana, o které vypovídá první příběh Vašeho filmu, je výsledek zla, které v sobě někteří jedinci kumulují, a protože sami nic nedokážou, snaží se aspoň zničit druhé? Myslíte, že si do důsledku uvědomují, jak drtivé následky může mít uvedení nějaké fotky nebo pomluvy na sociální sítě? Proč se k tomu ostatní tak rádi přidají - síla anonymity, syndrom stáda?

00V tejto epizóde filmu Kto je ďalší? som si dlho kládol otázku: „Ako najefektívnejšie pomôcť šikanovaným?“ Odpoveď som dal v knihe Kybešikanovanie.sk. Šikana má 3 strany, tí čo sú šikanovaní, tí čo šikanujú a mlčiaca (smejúca sa) väčšina. Príbeh mal prebudiť „stádo“, ktoré je pasívnym svedkom šikany. Práve najbližší kamaráti, spolužiaci vedia rýchlo a efektívne pomôcť, ak sa postavia za obeť v začiatkom šikanovania. Vo filmovom príbehu som navyše ešte poukázal dôležitosť role druhého, kto sa postaví na stranu obete. Dvaja, ktorí bránia obeť, sa cítia bezpečnejšie a silnejšie a ľahšie strhnú ďalších. Dostal som stovky správ, ktoré nám písali obete šikany, že po filme prišli šikanátori a ospravedlnili sa. 

Slovensko, stejně jako Polsko nebo Itálie, jsou hodně věřící země. Proč myslíte, že se tak negativně staví k filmům, kde se nakousávají témata pedofilních kněží, když obětí jsou a mohou být jejich vlastní děti a oni se přesto cítí dotčeni, a místo aby kritizovali viníka - kněze - kritizují filmaře?

Dajme bokom fanatikov akéhokoľvek náboženstva viď. pár správ čo som dostal:

af 03

Najviac ma prekvapuje reakcia „profesionálnych“ veriacich. Majú všetky informácie, poznajú aj slová pápeža Františka: „Jednou z čŕt technologického rozvoja je totiž fakt, že nás dokáže zaskočiť. Najskôr si všímame jeho očarujúce a kladné hľadiská, aby sme oveľa neskôr objavili aj jeho negatívne dôsledky. Preto sa obraciam na vás, vedci a bádatelia, máte totiž zásadnú úlohu! Je potrebné jasne definovať charakter a rozsah nebezpečenstva, proti ktorému máme bojovať,“ ako aj jeho boj o očistu cirkvi, pomoc obetiam sexuálneho zneužitia a nulovú toleranciu do svojich radov. Napriek tomu najvyšší predstavitelia náboženskej obce konajú opačne. Neviem prečo.

Jak Váš film vznikal, první příběh je ze Slovenska, v druhém jsou záběry ruských youtuberů a třetí příběh kanadského kněze je z Prahy? Dal jste na internet výzvu, aby se přihlásili lidé, co mají nějaké zkušenosti s tématy, které chcete natočit?

Ochrane detí a mládeže sa venujem skoro 20 rokov. Nové a nové skutočné príbehy prichádzajú denne. Bolo naopak ťažké vybrať tie správne. Rozhodnutie bolo kombináciou dôležitosti a nebezpečenstva internetových ohrození. Do finále sa dostali témy a príbehy:

  • Kyberšikanovanie (#POVSTANIE)
  • 105 
  • Killfie-selfie súvisiace s úrazmi a smrťou (#PROFIT)
  • 106
  • Online sexuálne vydieranie (#NEMLC)
  • 033

Prvý príbeh prežíva polovica mladých ľudí, ktorí sa bežne stretáva na internete s nadávaním, vysmievaním, s ohováraním alebo šírením nepravdivých informácií. Sami na druhej strane priznávajú, že až 59 % z nich si „robia srandu z iných“, vysmievajú sa alebo nadávajú niekomu (49,8 %), fotografujú alebo natáčajú iných v trápnych situáciách a potom to zverejnia na internete (16,5 %). V každej škole, v každej triede na Slovensku existuje nejaká forma šikanovania či kyberšikanovania, potvrdila naša štúdia.

Profesorka psychológie Jean Twengeová zo San Diego State University je autorkou viacerých kníh a štúdií o nárokoch a narcizme mladých ľudí. Twengeová cituje výskum Intelligence Group z roku 2010, ktorý zistil, že 81 % mladých vo veku 7 až 13 rokov očakáva „svojich 15 minút slávy". Druhý príbeh ruských youtuberov je o tomto fenoméne.

Z iného nášho výskumu vyberáme príklad slovenského agresora, ktorý na 12 350-tich riadkoch svojej komunikácie v priebehu 16-tich mesiacov oslovil na slovenskej sociálnej sieti 1 661 osôb, z toho na jeho grooming reagovalo 1 159 z nich. O tom bol druhý tretí príbeh filmu, opäť vážna téme.

Bylo těžké sehnat na projekt peníze? A jak jste měl situaci právně ošetřenou, aby se po Vás nemohl někdo vozit, kdo by se ve filmu poznal?

Z filmových zdrojom sme nedostali na film ani korunu. Dokonca ani na distribúciu nám slovenský AVF nedal nič. Pritom sme urobili historický rekord v počte kín, ktoré film nasadili v premiérový víkend. Celkovo nás hralo vyše 115 kín, čo je extrém aj na Českú republiku. Tvorba pre deti a mládež na Slovensku takmer neexistuje. Je to výsledkom konania ľudí, ktorí o rozdelení financií rozhodujú. Neviem, čo k tomu viac povedať.

102

Někdy ve stejné době se u nás natáčel film V síti, který měl mimořádný ohlas, sledovanost, a vyvolal diskuze. Měl jste o jeho existenci ponětí a bral ho jako konkurenci nebo jako spojence a říkal si, že asi doba dozrála, aby se podobná témata odkryla a nejste jediný, koho ty problémy štvou?

Českých tvorcov som sa snažil osloviť aby sme spolupracovali. Nepodarilo sa mi to. Z nášho filmu sa, ako som videl, poučili. Dobrovoľne predstúpili pred „ľudovú komisiu“. Tá určila, ktoré časti filmu musia vystrihnúť. V opačnom prípade im hrozila antikampaň z radov tých istých skupín a jednotlivcov, ktorí sú za zákazom filmu Kto je ďalší?. To sa už nedá nazvať inak ako CENZÚRA! Rozdávanie propagačných materiálov k aktivitám členov „občianskeho tribunálu“ len dokresľuje skutočné ciele tejto komisie.

Uvedl jste film nejdříve v zahraničí. S jakými výsledky? Jak byl film přijat na Slovensku?

Film získal 18 ocenení na filmových festivaloch po celom svete. Niektoré z nich sme aj vyhrali. Od 2. septembra 2020 ho zverejnil NETFLIX ako len 6-ty slovenský film na svojej platforme. Na Slovensku sme nedostali žiadne ocenenie ani žiaden festival film neuviedol. Film je zakázaný, presnejšie ministerka školstva ho „pastierskym“ listom na všetky školy v krajine „neodporučila“. Dokonca aj vzdelávacie semináre som ňou osobne pani ministerka neodporučila. Skrátim to, film je na Slovensku v trezore. Spoluprácu zrušili väčšina štátnych inštitúcií. Čaká nás niekoľko súdnych sporov.

Určitě jste chtěl píchnout do vosího hnízda a čekal nějaké reakce. Překvapilo Vás tedy, jak se k tomu instituce postavily a co následovalo?

Absolútne nie! Nečakal som, že až tak zákerne a osobne sa budú niektorí jednotlivci nenávistne správať, klamať a mstiť. Celý príbeh filmu sme zhrnuli v knihe „3 000 výpovedí o filme Kto je ďalší? 3 000 dôvodov na riešenie“, ktorá je na internete voľne k stiahnutiu:

S odstupom času sme sa pokúsili v skratke zhrnúť základné body, ktoré môžu zároveň slúžiť ako ponaučenie pre autorov ďalších projektov.

• Svety tínedžerov a dospelých sú veľmi rozdielne. Internet nespája generácie, ako sa to tvrdí v reklamách. Internet generácie oddelil. Každá pozerá iný obsah, počúva inú hudbu, má iné internetové vzory, používa iné sociálne siete, má iné skúsenosti s ohrozeniami internetu, trávi na internete rôzne dlhý čas atď. Dôkazom tejto priepasti je, že keď sa po filme pýtame tínedžerov v sále kina, či by film odporučili aj svojim rodičom, odpovedajú áno. S odôvodnením, že aj dospeláci by mali vidieť, aký (nebezpečný) online život mladí žijú.

• Okrem dospelých však ani niektorí odborníci, ktorí s tínedžermi pracujú, nepoznajú ich svet, nerozumejú im, a najmä – nepočúvajú ich. Nikto z oponentov nebral do úvahy, že film pozitívne zasiahol cieľovú skupinu. Názory tínedžerov odignorovali. Uskutočnenie dvoch plánovaných výskumov o dopade filmu na mládež bolo radšej zakázané.

• Digitálna revolúcia zásadným spôsobom zmenila a mení všetko vrátane väčšiny profesií, ktoré pracujú s tínedžermi.

• Netvrdíme, že tínedžer je dospelý, vyzretý človek, ale tínedžer nie je dieťa. Jeden z nevhodných spôsobov práce s mladými je, že sa k nim pristupuje ako k deťom. Zaradiť napríklad na koniec filmu pozitívne posolstvo je postup vhodný pre deti. Tento prístup sme využili pri animovaných rozprávkach Ovce.sk. Pri tínedžerskej filmovej tvorbe a celkovo v prevencii zameranej na mládež to na nich pôsobí prvoplánovo, mentorujúco, podceňujúco ich kritické myslenie a vyznieva to ako nasilu natláčaný názor starších a múdrejších. Tínedžerov to môže až uraziť a spravidla takýto prístup odignorujú.

• Šírenie klamstiev, poloprávd, vyhrážok, zastrašovania, konšpirácií či nenávistných prejavov dokáže v dobe internetu zničiť každého a všetko. Autori filmu sa stali sami obeťou kyberšikany za film, ktorý paradoxne šíri osvetu o týchto negatívnych vlastnostiach internetu. Potvrdilo sa, že zlo sa šíri po internete mnohonásobne rýchlejšie a masívnejšie ako dobro.

• Na Slovensku vládne strach povedať svoj názor. Desiatky odborníkov autorom filmu písali podporné správy či maily, ale zároveň dopĺňali, že sa boja o svoju prácu, že nechcú ísť do sporov s konfliktnými kolegami. Je to skľučujúce a zarážajúce zistenie, že žijeme v takejto neslobodnej spoločnosti ešte 30 rokov po Nežnej revolúcii.

• Sexuálne zneužívanie detí - či už offline alebo online - je na Slovensku tabu.

• Mlčanie, nie hovorenie o problémoch zabíja! Základný princíp každej prevencie je, že ak sa zachráni čo len jeden ľudský život, má to zmysel. Oponenti filmu argumentovali pravým opakom: keď prevencia uškodí čo len jednému, nesmie sa robiť. Keby to bola pravda, prestane sa očkovať, hovoriť o drogách, deti sa nebudú učiť plávať, nebudú sa písať poznámky do žiackej, dávať zlé známky, zrušíme sexuálnu výchovu, vysvedčenia, prestaneme šíriť osvetu o alkohole a fajčení? Každá prevencia, keď sa urobí včas, čiže skôr ako k ohrozeniu príde, môže byť logicky aj „návodom“, lebo ako prvá rozšíri informácie medzi všetky deti a mládež. Ale cieľ prevencie je práve predbehnúť drogového dílera, predísť nákaze chorobami, utopeniu v jazerách či neželanému tehotenstvu.

• Zodpovednosť škôl je ako horúci zemiak. Často sme sa stretli s názorom: Nepremietnime film tínedžerom, najskôr si ho musia pozrieť všetci učitelia (ideálne všetkých 50 000 učiteľov). Keď ho uvideli, odporučili, aby si ho pozreli rodičia žiakov (ideálne aby film videli 2 milióny rodičov). Ani to však nestačí. Potom by film mali schváliť všetci odborníci na Slovensku, odborníci všetkých profesií a samozrejme všetky ministerstvá! To je realita slovenského školstva.

• Mediálna výchova dospelých na Slovensku takmer neexistuje. Pri premietaní filmu rodičom, učiteľom či odborníkom sa mnohí priznali, že nikdy v živote nič z tvorby pre tínedžerov nevideli, že v kine neboli roky či desiatky rokov a podobne. Potom, prirodzene, majú problémy prijímať a kriticky interpretovať mediálne obsahy vrátane filmovej tvorby.

• Téma suicidality je pre niektorých odborníkov, ale aj linku pomoci marketingový nástroj na získanie osobnej prestíže či finančného príjmu na svoje aktivity a projekty.

• Nebezpečné skupiny ako pedoúchylovia, neofašisti a ďalší, na ktorých film poukázal, sa nachádzajú naprieč celou spoločnosťou. Niektorí majú vysokoškolské diplomy, môžu dokonca pracovať aj na ministerstvách alebo v inštitúciách, ktoré ochraňujú deti a mládež. Nevieme, kto z nich sa konkrétne za antikampaňou skrýval, ale ich vplyv je v každej krajine vrátane Slovenska stále veľký.

• Šikanovanie či kyberšikanovanie je téma číslo jeden slovenských škôl. Pred filmom sme si mysleli, že po tých stovkách filmov, seriálov či videí na internete nakrútiť film o šikane v roku 2019 je zbytočné až trápne. Pravda ale je, že kyberšikana bola téma číslo jeden na skoro každom seminári či diskusii po filme.

• Šikanovanie či kyberšikanovanie sa stále zametá pod koberec. Štatistiky tvrdia, že počet obetí každý rok stúpa takisto ako závažnosť tragických osudov. Vek obetí naopak klesá. Domnievame sa, že film tento fenomén odkryl v plnej nahote. Keď pre nič iné, tak pre toto stúpenie na otlak slovenskému školstvu sa film oplatilo natočiť. Posledný československý film o šikane Obyčajný špás bol natočený pred tridsiatimi rokmi a jeho režisérom bol náš dramaturg Čech Alois Ditrich.

• Šikanovanie či kyberšikanovanie učiteľov stúpa. Agresorom v tomto prípade býva vedenie školy (bossing), kolegovia (mobbing), rodičia či samotní žiaci, a to najmä prostredníctvom kyberšikanovania. Pomôcť učiteľom je zložitejšie ako žiakom. Žiaľ, v niečom je ale šikanovanie rovnaké. Na konci príbehov sú obete - žiaci či učitelia, ktorí dobrovoľne opúšťajú svoju školu.

• Pre mnohé školy je náročné otvoriť a riešiť témy, ktorým sa film venoval. Dôvodom sú aj citlivé medziľudské vzťahy v malých mestských komunitách na Slovensku. Je veľký dopyt po externých odborníkoch, ktorí nepôsobia priamo v obci či meste, ktorí by školám pomáhali v intervencii, ale aj vo vzdelávaní a prevencii.

108 02Pokud jste nyní na černé listině, hodláte opustit Slovensko a nadále filmovat jinde, nebo počkáte, až bouře utichne, vylížete si rány a budete tvořit dál, ale budete opatrnější? 

Momentálne sa živým upratovaním bytových domov v Bratislave. Na prácu v kotolni nemám papiere. Aj rok po premiére takmer denne bojujem za film. Kým sa nevzdám, nemôžu nad nami zvíťaziť. Preto budem bojovať aj naďalej. Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. To je moje aktuálne heslo. 

 

Myslíme si, že jste projevil velkou odvahu a lidé to možná ocení až za několik let. Litujete toho, že jste film natočil? A kdybyste měl křišťálovou kouli a viděl, jaké reakce vyvolá, tak byste do toho nešel, nebo jste hrdý co jste dokázal? (I Husa upálili kvůli pravdě)

Neľutujem. Film pomohol tisícom tínedžerov, zachránil doslova ich životy. V spomínanej knihe máme výber z vyše 3 000 pozitívnych správ na Kto je ďalší? Práve preto to malo celé zmysel!

Fotopřílohy: Miro Drobný, autoři

 

Média